Slovinsko (4. -  8. VIII.  2010)

„Poďte s nami do Slovinska,“ oslovil nás dlhoročný kamarát Fero, člen Klubu slovenských turistov Manín. „Bude adrenalín a sranda.“ Mal pravdu.

Adrenalínu bolo tak akurát, srandy neúrekom. A tak sme s Ferim vybavili veľké auto, v noci z utorka na stredu pozbierali ďalších piatich „účastníkov zájazdu“ (predsedu klubu Paľa, Dušana, Lenina, Marcela a skoročlena klubu Ruda) z okolia Považskej Bystrice a vydali sa na cestu. Cieľom bol Bovec, dedinka v prekrásnom prostredí Julských Álp neďaleko talianskych hraníc. Už cesta Rakúskom plná svojského humoru turistov z Manína, ktorých sme poznali sotva pár hodín, naznačila, že táto výprava nemôže zle dopadnúť.



Prvý adrenalín prišiel pri prekonávaní horského priesmyku medzi Talianskom a Slovinskom. Ostré zákruty, úzka cesta a drevené zvodidlá, ktoré by podľa nás nezadržali ani kolobežku, dávali poriadne zabrať našim žalúdkom. Našťastie všetko dobre dopadlo, a tak sme o polhodinku boli tesne pred cieľom – kempom Vodenca. „Čakajú nás medzi ôsmou a deviatou, všetko je dohodnuté,“ ubezpečoval nás Dušan. Nebolo. V kempe o nás nikto ani netušil. „To je normálne, pravdepodobne zlyhala komunikácia medzi majiteľom cestovky a jeho synom,“ neisto dodáva. „Začína sa to pekne,“ pomysleli sme si, „dnes z plánovaného raftingu asi nič nebude“. Veľmi rýchlo sme však pochopili, že život v kempe plynie zo dňa na deň a na takéto prekvapenia sú tu zvyknutí. Za pár minút sme mali pridelené erárne stany, nafasovali sme neoprény, prilby a záchranné vesty a do hodiny sme boli pri vode s dvoma raftmi a inštruktormi.

Rieka Soča je úžasná. Preteká vápencovým pohorím, a to tej vode dodáva úžasnú farbu. Miestami je pokojná, inde vám dá poriadne zabrať. A sú na nej miesta, kde vám inštruktori vedia poriadne zdvihnúť adrenalín. Boli chvíle, keď sme mali plný raft vody, boli aj zastávky, kde sme si z poriadnej výšky vyskúšali skok do nie práve najteplejšej vody. Po raftingu sme si ešte po menšom blúdení posedeli pri krásnom vodopáde na Globoškom potoku.

Na druhý deň nás čakal adrenalín v podobe kaňoningu. Nám nováčikom to veľa nehovorilo. Tušili sme, že budeme zliezať nejakým potokom. „Nebojte sa, všetky ťažšie úseky sa dajú obísť,“ radili nám skúsení mazáci. Doteraz nevieme, či klamali vedome alebo tiež netušili, do čoho ideme. Začalo sa to nenápadne. Po naobliekaní do kadejakých postrojov, ktoré sa nám zdali zbytočné (veď len pochodíme po potoku a občas niekde skočíme), nás dvaja inštruktori zaviedli k nenápadnému potôčiku s názvom Predelica. Prišiel prvý menší skok, šúchačka. „To bude hračka,“ ukľudňovali sme sa ešte stále naivne. Väčšie skoky, adrenalín stúpa. Spúšťanie sa na lane vodopádom. „A teraz zlaníme túto stenu, má 18 metrov,“ hovorí inštruktor. „Tamtú hranu musíte prekročiť,“ dodáva podrobnosti. Tak toto sme nečakali! Obzeráme sa po obchádzke, žiadna neexistuje. Za nami vodopád, okolo nás kolmé steny. Zľahka chytáme paniku. Jedinou cestou je akési tenké lano a zem niekde tam dolu. Konečne! Dotýkame sa zeme. Tých pár desiatok sekúnd na lane sa zdalo večnosťou. „Poslednýkrát v živote,“ povie si jeden z nás (ten, čo patrí k silnejšej polovici ľudstva). „A teraz to isté, ibaže 28 metrov,“ okamžite zruší toto predsavzatie inštruktor.
Dolu plní zážitkov oddychujeme a naplno si vychutnávame krásu okolitej krajiny. Zopár drobných škrabancov a nejaká tá modrina nám tento deň budú istý čas pripomínať.



V piatok ráno svieti slniečko a my sme pripravení na túru, ktorú nám odporučil miestny znalec. Vraj pekná, s výhľadom na Triglav, najvyšší vrch Slovinska. Vyrážame z parkoviska z nadmorskej výšky 620 m.n.m. A viac ako 3 hodiny stúpame neskutočnou vápencovou krajinou až na Pogačnikov dom – chatu vo výške 2050 m.n.m. Tu plánujeme drobnú zastávku a chceme pokračovať ďalej. Počasie je však proti. Rýchla zmena prináša dážď a tak po chvíli čakania zostupujeme za neustáleho dažďa späť k autu. Napriek tomu to bol krásny deň, počas ktorého sme s Ferim oprášili znalosti z botaniky. Hore bolo v plnom rozkvete množstvo vzácnych druhov rastlín – horce, astry, klinčeky a našiel sa aj plesnivec. Latinské názvy, na ktoré sme si občas spomenuli, vyvolávali u ostatných množstvo ironických poznámok.

V sobotu sme si za cieľ určili 2587 metrov vysoký Kanín. Na jeho vrchole ešte z našej skupiny nestál nikto. Pre nestále počasie a hroziace búrky popoludní, sme si cestu hore uľahčili lanovkou. Aj tak to bol náročný výstup, ktorý preveril každého z nás. Žľaby so snehom, suťoviská, slabo istené náročné miesta... . Zhodli sme sa, že u nás by takúto trasu ťažko niekto povolil. Pohľad z vrcholu však stál za to. Na jednej strane Jadranské more, na druhej nekonečná spleť alpských dolín a vrcholov. To treba zažiť! 6-hodinový zostup až do doliny bol minimálne rovnako náročný ako výstup. Na jednom šmykľavom mieste si to odniesla Rudova ruka. Našťastie mastička zvonku a poldeci domácej zvnútra urobili svoje a na druhý deň sme mohli ísť v plnom počte opäť na vodu.
 

Nedeľný rafting bol príjemnou bodkou za všetkými zážitkami. Záverečný hromadný kúpeľ v 12-stupňovej vode Soče, neskorý obed, balenie. Odchádzame s konštatovaním, že sa na tieto miesta ešte určite vrátime. Cesta cez horský priesmyk ubieha akosi rýchlo, poslednýkrát sa obzeráme na miesta, kde sme strávili nezabudnuteľné chvíle. Očakávaná zápcha okolo Viedne sa nekoná, a tak sa v neskorých večerných hodinách postupne lúčime s pocitom, že sa poznáme roky. V hlavách predsedu Paľa a Dušana sa už rodí ďalší plán na podobnú akciu niekedy na jar. Už teraz sa na ňu veľmi tešíme!

Valter a Katka