Ilavská 50-ka  (7. 5. 2011)

"Človek mieni, výškové prevýšenie mení." - takto nejako by mohlo znieť motto, pod ktorým sa niesla moja prvá turistická 50-tka.

Ilavskí turisti usporiadali 7. 5. 2011 už XXVIII. ročník turistického pochodu Ilavská 25-ka a druhý rok mali pre zdatnejších účastníkov nachystanú aj 50-ku. Viac ako pekné počasie mojej turistickej duši nebolo treba na to, aby som sa hľadala niekoho, kto by sa toho šialenstva zúčastnil so mnou. Úplnou náhodou to boli členovia KST Manín.
O pol siedmej ráno na štarte sa traja rozhodli pre 25-ku a nás zvyšných 8 sa vydalo na boj s výškovým prevýšením približne 2.800 m s tým, že určite to viac ako 12 hodín nebude trvať a stihneme pozrieť aj hokej. Prvý dosiahnutý vrchol - Sokol - sme vybehli ani neviem ako.

Nádherný výhľad zmazal pocit predchádzajúcej vynaloženej námahy. Jedlopauzu na načerpanie nových síl sme absolvovali na lúke v sedle Mraznica. Odtiaľ sme vyrazili, na moje prekvapenie ešte stále plní vtipu, na Rohatú skalu. V krčme na Mojtíne sme boli niekedy okolo obeda. (Bola tam 2. kontrola, inak by sme samozrejme do krčmy nešli). Po malom občerstvení a prelepení prvých náznakov otlakov (ako vyhlásil Lenin, je lepšia prevencia ako liečenie následkov) vyrážame smer Košecké Rovné. Cestou-nestou sa vraj jednohlasne dohodli, že dojmy mám za úlohu napísať ja - bolo vidieť, že vtip ich neopúšťa. Cesta pokračovala dole cestou do Kopca a odtiaľ nehoráznym strmákom na Vápeč. Tam som si už v duchu hovorila, že dúfam, že to pôjde už len po rovine...

Mýlila som sa.... Zliezli sme do Hornej Poruby, kde sa od nás jeden účastník odpojil na asfaltovú, kratšiu variantu. Zvyšných 7 statočných sa vydalo na boj s vrcholom Vlčinec, kde pre pokročilú hodinu (18.45 h) už nebol nikto z kontroly. Na tomto kopci, necelé dve hodiny do cieľa, som si prvý krát sama sebe povedala, že nie som normálna, no do cieľa prídem, aj keby som sa tam mala doplaziť. Najhorší je ten posledný kilometer, dva. To som fakt rozmýšľala nad tým, či mi je toto treba, či to radšej nevzdám a nezačnem sa plaziť. Do cieľa som sa dostala približne 20.15 h, po svojich a dokonca sme si to traja o štvrť kilometra predĺžili, lebo sme si nevšimli odbočku. Čiže nie 12, ale nakoniec skoro 14 turistických hodín... No ten pocit víťazstva sám nad sebou, keď si človek myslí, že už naozaj nevládze a napriek tomu dokáže prejsť ešte pár kilometrov, je naozaj neopísateľný.



Ako mi celú cestu pripomínali: „A neopováž sa napísať niečo zlé!“.....Konštatujem, že som naozaj rada, že som mohla svoju prvú 50-ku zažiť práve s týmito turistami. Ďakujem za super zážitok a za predĺženie života, lebo som sa fakt veľa nasmiala. Dúfam, že to bolo vzájomné a nebola to prvá a posledná akcia, kde sme sa stretli. Keby boli naši hokejisti porazili Fínov, ten deň by už naozaj nemal chybu.

Mary - sympatizantka