Borišov (4. 6. 2011)

Kde bolo - tam bolo, za siedmimi horami a siedmimi dolinami, v sobotu 4. júna približne 6.10 h SEČ na zastávke autobusu pred známou považskobystrickou krčmou sa stretli členovia, nečlenovia - sympatizanti , svišť, korešpondentka KST s pracovníkmi Sauer-Danfoss a spoločne vyrazili na výlet do Veľkej Fatry.

Dvojhodinová cesta autobusom ubehla napodiv rýchlo, asi to bolo spôsobené skresleným vnímaním reality, keďže môj budík bol nastavený na 5.15 h, tiež SEČ a nebola som si v prvom momente istá tým, že prečoooo.

 Vystúpili sme vo Vyšnej Revúcej, každá dvojica obdržala mapu (tentoraz ozajstnú, papierovú) a hor sa do hôr. Vytvorené skupinky sa cestou premiešavali podľa toho, komu ako zlyhávala kondička, lebo cesta na vrchol bola síce kratšia ako z Teplickej strany, ale o to strmšia. Prvý dlho očakávaný vrchol (turistický) Chyžky sme dosiahli s dobrou časovou rezervou. Nehorázny stupák. Chvíľa oddychu po hrebeni a popod Plosku, ktorú si nechávame ako bonus na koniec trasy, sa pomedzi ovce predierame k chate pod Borišovom. Tu sa podaktorí posilňujú, no ja keď vidím, čo ma čaká, radšej stúpam pomaly ďalej. Bože, to prevýšenie na konci je neskutočné, myslela som, že budem tesne pred vrcholom volať o pomoc. Ale našťastie sme to všetci, ktorí sa na ten výstup dali, dokázali - dokonca aj Dedo, ktorý nadával podstatne viac ako ja - sa ocitol na Borišove 1.510 m. n. m s krásnym výhľadom. Povinný oddych, pivo a svačinka na chate sú samozrejme sprevádzané vtipmi, historkami a smiechom. To je to, čo mám okrem výhľadu na turistike najradšej.



Chystáme sa na ústup, ale čo to nepočujeme? Hrmí?? Ale nie, to nás predsa musí obísť! Ani nie po štvrť hodinke musím vytiahnuť svoj nový pršiplášť. Aspoň som ho otestovala. Ani bungee jumping, ani zoskok padákom nie je podľa mňa taký adrenalín ako búrka na Ploskej. Ploská je naozaj adekvátny názov, keďže na nej nie je nijaký strom.



Totálne mokrí zostupujeme, aj keď po tej búrke je lepšie napísať šmýkame sa, dolu do dediny. Cieľ, vytúžený cieľ dosahujeme o dve hodiny skôr ako bol pôvodný plán a preto naberáme smer miestne Pohostinstvo, kde dojedáme zásoby, prezliekame si suché veci a živo diskutujeme o aktuálnych spoločenských problémoch. Som rada, že som spoznala ďalších členov klubu a jediné, čo môžem trošku ľutovať je, že som sa nemohla aj ja trošku škodoradostne (samozrejme v dobrom) zasmiať na elegantne-štýlovom páde organizátora, ktorý prišiel do cieľa ako jedno bravko.

horeuvedená korešpondentka KST Mary