Malá Fatra (9. - 10. 7. 2011)

Bolo krásne sobotné ráno. O trištvrte na šesť sme vystúpili z auta vo Fačkovskom sedle v počte 4 kusy, menovite Dušan, Danka, Lenin a moja „maličkosť“ - Svišť Kubo.



Bolo dosť chladno. Oskara sme ešte nevideli a bolo to cítiť. O chvíľu sa ale ukázal a od tej chvíle nám už aj krátke tričko bolo veľa. Vtedy sme ešte netušili aké kritické to do konca dňa bude. Prvé kroky boli plné elánu a nadšenia z vyhliadky pekného dňa. Na Kľak (1.352 m. n. m.) sme doslova vybehli už za hodinu aj pätnásť minút. Tam sa nám predostrel prekrásny kruhový výhľad na nádhernú slovenskú krajinu. Ťažko mi však prišlo vo chvíli, keď mi Dušan ukázal smer a ďalší bod našej trasy. Bola to Veľká lúka, vzdialená viac ako 10 hodín chôdze a to, podotýkam, ešte nemal byť koniec nášho dňa. Nás to však vôbec neodradilo, práve naopak, s humorom a úsmevom na tvárach sme vykročili v ústrety nášmu osudu.
 


Po niekoľkých hodinách strávených na prudkom slnku sme postupne zistili, že našim najväčším nepriateľom bude Oskar a náš najväčší problém, nedostatok vody. Tej sme vypili približne 15 litrov za víkend na osobu. Vypiť ju nerobilo žiadny problém, problém bol, kde ju zohnať! Práve preto sme zastavili pri každej studničke, prameni a v núdzi aj pri hocakej bystrine a dopĺňali zásoby. Aj náš úsmev na tvárach sa s pribúdajúcimi kilometrami trošku krivil. O 10:45 h po príchode do Sedla pod Hnilickou Kýčerou (1.028 m. n. m.) bola Veľká lúka vzdialená, podľa smerovníka, už len 5 h 25 min. a nás čakalo vystúpať na Hnilickú Kýčeru (1.218 m. n. m.) 190 výškových metrov na veľmi krátkom úseku. Kopec to bol veľmi prudký a mne sa veľmi rýchlo podarilo Dušana presvedčiť na bočný miernejší chodník. Bola to dobrá skratka, ibaže viedla na úplne iný kopec. O čo dlhšia, o to horšia! Ja som to veľmi rýchlo spozoroval a vydal sa správnym smerom, hoci viedol cez žihľavu. Dušan to chcel skúsiť neskôr a spokojný nebol. Jeho cesta viedla okrem žihľavy cez kríčie a malinčie, všetko siahajúce do výšky ramien. Aj tak sme si ten kopčisko museli pekne vydupkať v plnej kráse. Ponaučenie: Neoverená skratka - zlá skratka. Naša ďalšia zastávka mala byť, podľa oficiálnej mapy, Sedlo Maríková. No o jednej sme dorazili na miesto a boli sme prekvapený, na smerovníku bol nápis Sedlo Majbíková. Neveriaco sme hľadeli striedavo do mapy a na smerovník, chyby sa stávajú. O tretej poobede sme dorazili na kopec Veterné (1.442 m. n. m.), ktovie prečo sa tak volá?! Keď sme zbadali na smerovníku Strečno 4:40 h spadla nám sánka až na zem.

Náš sobotňajší plán bol prejsť Strečno a prespať až na Chate pod Suchým (asi 45 km). Nevydalo! Tento krásny plán nám prekazilo ukrutné teplo, neuveriteľné prevýšenie na trase a z toho vyplývajúca únava a v mojom prípade aj veľké kŕče, ktoré som úspešne zahnal acylpyrínom. Po Príchode do Strečna, o pol ôsmej večer, sme úplne vyčerpaní vtrhli do prvého penziónu s názvom Irenka. Z pohľadu mladej čašníčky sme usúdili, že už aj na pohľad vyzeráme strašne. Na našu otázku: "Môžeme sa u vás najesť?" Sme dostali rýchlu odpoveď: "Máme tu súkromnú akciu, kúsok vedľa je picérka!" No nakoniec nás aj ubytovali, aj najesť nám dali a veru chutilo nám ako nikdy.



Sny prebiehali v poriadku, a tak sme na druhý deň skoro ráno, pred siedmou, vyštartovali smerom Suchý a fatranské Kriváne. Poučení z predchádzajúceho dňa sme si nabrali viac vody a neurčovali sme si ani presný cieľ. Dohodli sme sa, že pôjdeme, kým sa nám bude chcieť. Náš pôvodný plán bol dôjsť až do Zázrivej (spolu 79 km), ale s pribúdajúcimi hodinami a kilometrami v nohách postupne upadal do zabudnutia. Medzi Suchým (1.468 m. n. m.) a Malým fatranským Kriváňom (1.671 m. n. m.) ma postretla ďalšia zrada. Rozbolela ma achilovka a vtedy som mal pocit, že ďalej ani krok. Našťastie som mal paličky a jemným došľapovaním som to rýchlo vyliečil. Na hrebeni medzi Malým fatranským Kriváňom a Pekelníkom (1.609 m. n. m.) sa nám predostrel nádherný pohľad na hmlovú stenu, ktorá vytvárala prechod medzi teplým a studeným vzduchom. Na Veľký fatranský Kriváň (1.709 m. n. m.) sme išli iba ja a Lenin, zvyšok posádky zostal na rázcestí. Jediné čomu sme sa stále smiali boli tí odfukujúci a stonajúci ľudia, ktorí na prvý aj na druhý pohľad vyzerali, že sa hore vyviezli lanovkou. No hanba! Prešli sme Chleb (1.646 m. n. m.) a na Poludňovom Grúni (1.450 m. n. m.) sme si povedali dosť! Boli tri hodiny poobede a do Zázrivej to bolo 8 hodín. Zišli sme si pekne na Chatu na Grúni (970 m. n. m.) a odtiaľ do Vrátnej na autobus. Ešte sme zniesli pár zamračených pohľadov cestujúcich na nás a už sme boli doma. Bol to nádherný víkend.

S pozdravom Svišť Kubo