Grossglockner (26. - 30. 8. 2011)

Zvoní mi telefón. Aha, Dušan. „Ahoj, krásna víla, čo robíš 26. 8. - 30. 8. 2011? Nič? Tak ideš s nami na Grossglockner.

Potrebuješ mačky, úväz, prilbu, patyky, dobrú kondičku a veeeeeľa peňazí, aby si nás pozvala na pivo“, takto nejako sa začalo dobrodružstvo, ktorého sme sa po malých komplikáciách zúčastnili v počte 9, menovite: Dušan Tretiník, Peťo Levko, Peťo Vráblik, Maťo Kučmin, ja - Mariška Žieriková, Lenin, Kubo Jašek, Majo Károlyi a Marek Vician + Edo (plyšový pes, vankúš a strážca auta v jednom).



Celý piatok sa niesol v znamení balenia, vysmážania rezňov a v mojom prípade aj boja s nervozitou. Veď predsa kráľ Álp sa ten Grossglockner nevolá pre nič za nič a nikdy som nebola vyššie ako 2.494,7 m.n.m, čo je náš slovenský kráľ, Kriváň. Nadmorská výška 3.798 m.n.m, ľadovec, mačky, zaistené lezenie po skalách, to všetko mi naháňalo strach, ale zároveň ma to fascinovalo.
 


Už v Bystrici o pol jedenástej večer mi bolo jasné, že účasť na tejto expedícii neoľutujem. V Tescu sa pri nákupe ukázali všetci muži ako praví džentlmeni, keď kráčali s rukami vo vreckách a ja, ako jediná žena zájazdu, som tlačila nákupný kôš plný balenej vody. Čakanie na fotografa Maťa, ktorý meškal „iba“ dve hodiny, lebo cestoval z Prahy, sme si skrátili vyhliadkovou jazdou do Teplej pre Leninov občiansky preukaz. 00:00 h vyrážame smer Trenčín, pre posledného člena výpravy Maja a môžeme vyraziť smer BA, Wien, Salzburg, Zell am See a cieľ prvého dňa, údajne najvyššie vodopády Európy, Krimmelské vodopády (380, niekde sa udáva aj 385 m). Naozaj krásne, škoda, že nám pršalo, nemohli sme tak vychutnávať ich krásu a veľkosť, hrmelo nám totiž nad hlavami. Do nitky mokrí a zmrznutí z mini túry popri vodopáde sme sa vrátili k autu, prezliekli suché veci a vybrali sa hľadať nocľah do stanového mestečka. So zvyšovaním nadmorskej výšky sa dážď menil na sneh, nasledovala krátka porada: radšej vyskúšame nájsť ubytovanie v dome, či penzióne. Po asi hodinovom hľadaní, dorozumievaní sa rukami, nohami, nás Gerta (pracovný názov) prichýlila (za eurá) vo svojom penzióne na okraji dedinky Kals am Grossglockner (1.800 m.n.m). Typicky rakúske, veľký dom s muškátmi na každom balkóne. Úplne mi to pripomenulo seriál Doktor z hôr. Spať sme išli skoro, všetci sme boli unavení z 9 hodinovej cesty autom, vymrznutí z vodopádov a nadšení z toho, čo nás čaká ráno. Marek mal aj nočný zážitok, keď sa k nemu nad ránom v manželskej posteli pritúlil Maťo. Celý pobyt sme sa na tom všetci dobre zabávali. Raňajky 6:30 h, niekto si nabalil žemličky aj na desiatu (že Majo?), posledné úpravy výstroje a výzbroje, pár foto, ešte v plnej zostave, veď čo keby prišlo ku stratám a hurááá autom smer Lucknerhaus (1.920 m.n.m), kde sa začínala naša túra. Síce bola zima, ale jasno, svietilo slnko, nádhera. Keď som vystúpila na parkovisku pred chatou a uvidela „HO“, neverila som, že sa tam vyštverám, bol tak ďaleko a tak strašne vysoko. Hodinka na Lucknerhűtte (2.241 m. n. m.), malá prestávka a pokračujeme ďalej smer Stűdlhűtte (2.802 m.n.m), ani nie dve hodinky aj s krátkymi prestávkami, kde predýchavame redší vzduch, pijeme a fotíme sa. Už Stűdlhűtte bola pre mňa malé víťazstvo, nikde vyššie som nebola. Táto chata mala aj iné špecifikum, bola posledná smerom na Grossglockner, kde je pitná a úžitková voda a pred vchodom sme našli z kameňov urobený štátny znak Slovenskej republiky, bola som hrdá.



Nabrali sme vody, kto čo uniesol a vyrazili sme. Veď nás čakali ešte minimálne 3 hodiny šľapania s ruksakmi ťažkými od 12 do skoro 20 kg. Asi po hodine sme dorazili k prvému ľadovcu na ceste k vrcholu, tak dávame dole batohy, obúvame si mačky, obliekame sedáky a inštalujeme úväzy. Moje prvé kroky v mačkách v živote, zvláštny pocit, keď vidíte tú masu ľadu a snehu okolo seba, no hlavne tie trhliny v ňom. Redší vzduch je citeľnejší, zadýchavame sa častejšie, musíme veľa piť, aby sme predišli akútnej horskej chorobe. Prvá ferrata, využívame sedáky a ferratové sety. Prvýkrát, no bohužiaľ nie posledný, vidím bezohľadnosť rakúskych horských vodcov, ktorí sa tlačia aj napriek plnosti ferraty smerom dopredu. Zadýchanie sa po pár krokoch, či vylezení pár skál je viditeľné už u všetkých. Dávame dole mačky, zase sa fotíme, jeme a pijeme. Ešte asi 300 výškových metrov a sme na chate. Stúpame pomaly, s rozvahou a okolo 3-tej poobede sme dosiahli výšku 3.454 m.n.m., náš nocľah na chate Erzherzog-Johann-Hűtte, čuduj sa svete so slovenskou obsluhou - fešák to bol. Ubytujeme sa, spí sa spoločne na poschodových posteliach po 7 na izbe, vonku varíme obedovečeru, najväčší úspech zožala špecialitka menom VIFON. Sedím na kameni vo výške 3.454 m. n. m., jem teplú ovsenú kašu a nenapadajú ma slová, ktorými by som Vám opísala ako úžasne som sa cítila pri pohľade na tú magickú nádheru prírody. Po zjedení toho, čo si každý z nás vyniesol na večeru sa stretávame v chate pri najdrahšom pive, ktoré sme pili v najväčšej nadmorskej výške doteraz. Učím sa viazať osmičku, pripravujeme stratégiu a čas výstupu. Tu sa opäť ukázali ako džentlmeni, keď stratégia na výstup znela: naviažeme sa do skupinových formácií 1, 4, 4, prvá pôjde Majka, keby nám hrozilo nebezpečenstvo, odhalí ho a my sa zachránime. Musím povedať, že lepšiu partiu si ani neviem predstaviť. Všetci spolusediaci, v hojnom počte obyvatelia ČR, sedia vážne pri stole, len my budíme pozornosť hlasným smiechom. Asi by som to nazvala rehotom. V tomto prípade musím uznať pravdivosť hlášky P. V., ktorá nasledovala na moju adresu, citujem: „Šak sa za nami cahá jak sopeľ“, no bodaj by nie, keď je s nimi taká sranda. Niečo okolo 9-tej všetci zaľahli do postelí, unavení, no s očakávaním, čo prinesie ráno. Všetci sme boli hore skôr, ako zazvonil budík nastavený na 5:45 h, spalo sa nám zle, bolo teplo a tá nadmorská výška, do ktorej sme vystúpili celkom rýchlo spôsobila bolesti hlavy, nespavosť a nevoľnosť. Dušan sa ráno zobudil celý zelený, no viacerým nebolo viditeľne dobre. Paralen, voda a niečo do žalúdka u väčšiny zabrala. Obliekame sa, vonku obúvame mačky, sedáky, berieme laná, karabíny a vyrážame k ľadovcu, ktorý nás delil od vytúženého vrcholu. Dušan to vzdal už tu. Určite ho to stálo viac námahy, ako zostup k autu po prevracanom dni, veď mať Grossglockner na dosah sa nenaskytne človeku každý deň.

Naväzujeme sa, našťastie nie do formácie 1, 4, 4 ako bol pôvodný plán. Ale 2 (Majo, Peťo V.), 3 (Maťo, Ja, Marek) a 3 (Peťo L., Kubo, Lenin). Lezieme, najskôr s mačkami, keď zmizol ľad, tak len v topánkach. Na to, že sa bojím výšok a veľmi neobľubujem reťaze a laná na skalách, musím pochváliť samú seba, že ma ani raz nenapadlo, že to vzdám. Mala som také čudné, šťastné prázdno v hlave, len som liezla, odistila Maťa, zaistila Mareka, pokochala sa výhľadom..., a tak stále vyššie a vyššie. O bezohľadnosti vodcov, ktorí sa tlačia, predbiehajú ani radšej nejdem písať, nechcem kaziť to magično výstupu. Na Kleinglockneri sa od nás odpojil ešte Peťo Vráblik s konštatovaním: „mne to tuto už stačí“. Na obhajobu, mal problém s kontaktnými šošovkami. Tak sa Majo naviazal na lano k nám a s adrenalínom v krvi pokračujeme do sedla medzi Malým a Veľkým Glocknerom, kde nás čakala nepríjemná „lávka“, úúuuuzke miesto, kde sa končilo aj istiace lano. Veľmi nepríjemné miesto, ale ten adrenalín a to chcenie Vás proste nepustí a tak aj Lenin, ktorý sa toho najviac bál, prešiel. Pár výškových metrov a....sme tam...na vrchole, GROSSGLOCKNER (3.798 m.n.m). Využívame chvíľku samoty na vrchole, fotíme sa, jeme, pijeme, no hlavne si gratulujeme k úspechu, teda k polovičnému úspechu. Čaká nás predsa ešte cesta dole, no ten pocit, keď pokoríte takúto nadmorskú výšku v tak nádhernom slnečnom počasí, no aj tak si pripadáte strašne malý a strašne škaredý oproti tomu, čo je okolo vás, je podľa mňa slovami neopísateľný. Možno by sa hodilo: Nesnívaj svoj život, ale ži svoj sen... lebo ja som si prišla ako vo sne.



Cesta dole bola rovnako ťažká ako cesta hore. Hľadanie úchytov na ruky, na nohy, zaistenie sa, preistenie lana, vyhýbanie sa vodcom, zase hľadanie úchytov, preistenie lana a tak stále dookola. Na chatu sme dorazili po 7 hodinách. Počítalo sa približne so 4 hodinami, ale nikto nemohol vedieť, koľko sa zdržíme pri vyhýbaní sa, uhýbaní sa a čakaní na arogantných vodcov, nevadí. Rýchlo sme niečo hodili do brucha, pobalili veci a vyrazili na zostup k autu, ktoré nás čakalo na parkovisku. Zostup išiel podstatne ľahšie a rýchlejšie ako výstup na chatu. Ešte za svetla sme dorazili na Lucknerhűtte (2.241 m.n.m), kde sme od chatára dostali aj Schnaps, domácu hrušku, za to, že sme úspešne absolvovali výstup, milé. Odomykáme auto, každý si berie fľašu vody a pije, pije, koľko vládze...po dvoch dňoch... až takto si človek uvedomí, aká je pre nás dôležitá.


 

Krátka porada kam ideme spať - skoro jednohlasne vyhrala Gerta, predsa len po tak náročnom výstupe a zostupe dobre padne sprcha, perinky a hotové raňajky. Večer sme náležite oslávili výstup. Raňajky, pobalenie sa a vyrážame domov. Myslím, že ďalšiu noc by pani Gerta tvrdila, že už má plno, len aby nemusela chystať raňajky pre toľkých chlapov. Po ceste nás čakala ešte vyhliadka na Grossglockner Hochalpenstrasse, ale je zamračené, tak sa len na pamiatku pofotíme s ľadovcom a vyrážame plný dojmov domov. Najlepší zážitok po ceste domov bol, keď sme v Trenčíne o jednej v noci tankovali naftu za 4 eur, aby sme sa dostali šťastne domov. 02:05 h 31. 8. som zaľahla do postele s najspokojnejším úsmevom, aký som kedy mala.



Nádherné počasie, úžasná partia, super zážitok. Úprimne dúfam, že nie posledný. Ďakujem všetkým.

Korešpondentka MARY