Poľsko

Ako každý rok, aj tento, presne 16. 6. 2011 o 23:45 h, sme sa vybrali do Poľska. Konkrétne do družobnej obce Žarnów, kde nás privítali naši turistickí priatelia s PTTK.

Hneď v piatok 17. 6. sme sa s poľskými turistami a pravdepodobne všetkými deťmi z tejto obce zúčastnili poľsko-slovenského pochodu. Bol to VIII. RAJD POLSKO-SLOWACKI dlhý asi 7 km. Deti mali počas tejto trasy asi 2 prestávky :o). Po úspešnom príchode do cieľa sme si na ohniskách opiekli špekačky a vybrané deti sa zúčastnili vedomostnej súťaže o Slovensku. Bol som členom poroty, ale priznám sa, na niektoré odpovede by sa ma márne pýtali. Potom sme mali ešte menšie posedenie v telocvični v blízkej škole. Boli sme radi, že tento rok sme vynechali väčšinu pamiatok, múzeí a kostolov, ktorými nás po minulé roky zahlcovali naši poľskí priatelia. Na oplátku to ale vyvážili množstvom darovaných propozícií o spomínaných pamiatkach a múzeách.

Podvečer sme sa ubytovali v dedinke Sielpia, kde nás naši poľskí priatelia pohostili veľmi chutnou večerou. O zábavu sme sa postarali my a bolo by sa spievalo a tancovalo až do skorého rána, no každý vedel, že sme sem prišli za iným účelom. Po tej hromade jedla, ktoré sme zjedli, by sa nám zle spalo, tak sme sa šli prebehnúť popri blízkom jazere.

Ráno sa ukázalo, kto to večer prehnal, „samozrejme s jedením“ a kto pôjde na XIX. Konecki Maraton Pieszy na 50 km. Nakoniec sme sa nazbierali jedenásti. Plný elánu a odhodlania sme sa ráno 18. 6. o 8:00 h postavili na štart pri Múzeu Bieleho Orla v Skarzysku, rozhodnutí zdolať to „neuveriteľné prevýšenie“. Čakalo nás hneď po pár metroch, keď sme museli zdolať prechod ponad diaľnicu. To bola asi najväčšia časť prevýšenia na trase. Samotná trasa bola pekná. Rovná. Dlhá. Rovná. Aj povrch, po ktorom sme sa niektorí snažili prekonať sami seba bol pekný asfaltový no hlavne pieskový. Ale na celej túre nebol iba obyčajný piesok. Bol tam piesok tvrdý, sypký, mokrý a miestami veľmi špinavý...

Počas namáhavej a dosť monotónnej túry, sme sa zabudli pozrieť do mapy, čoho následkom bolo, že sme zablúdili. Mysleli sme si, že iba raz. Až v cieli nám Dušan s Leninom oznámili, kde všade sme mali ísť a nešli. Niektorí sa riadili podľa modernej techniky GPS, a tak prešiel nemenovaný Štefko z pôvodných 50 neuveriteľných 63 km. Ale to už bol večer po šťastlivom príchode všetkých účastníkov do cieľa. Opäť sme sedeli pri jednom stole spolu s našimi poľskými priateľmi a náruživo debatovali. Tentoraz sme pripravovali večeru my. Zábava pokračovala tam, kde v piatok večer skončila, až kým neodpadli aj tí najvytrvalejší.

V nedeľu ráno sme sa všetci zbalili a išli si po medaile a diplomy. Ešte posledná rozlúčka a vybrali sme sa na cestu domov. Mali sme na pláne ešte jednu zastávku v Krakove. Väčšina sa zhodla, ostatní súhlasili. Okrem jedného. Ten jediný, kto sa do Krakova nechcel ísť pozrieť, bol náš „ujo šofér“. Na našu smolu nás vozil kade-tade len, aby sme si to rozmysleli. Nevedeli sme, či opäť zlyhala moderná technika GPS alebo jej používateľ. No po trojhodinovom blúdení sme sa rozhodli „ujovi šoférovi“ kúpiť mapu. A tak cesta, ktorá bežnému smrteľníkovi trvá najviac tri hodiny, nám trvala šesť. Keďže sme sa chceli dostať domov ešte večer, v Krakove sme si dali dvojhodinový rozchod. Niektorí sa stihli pozrieť aj na hrad Wawel, iní si dali iba kávu na námestí v centre Krakova. Cesta domov prebehla takmer bez komplikácií a tak sme sa všetci tešili, že sme doma a ešte stále je nedeľa.