Mt. Blanc

Cesta autom z Grossglocknera v lete 2011: Neuvedomila som si čo učiním otázkou „Kam pôjdeme nabudúce?“ Debata sa rozvinula naplno a viackrát padol návrh: Mt. Blanc. Bolo rozhodnuté.

26.1 2012 som vytvorila udalosť „ Expedícia na Mt. Blanc“ na facebooku pre uľahčenie komunikácie medzi členmi expedície, čo sa neskôr veľmi osvedčilo. Do týždňa bola známa kompletná zostava. Peťo Levko, Dušan Tretiník, Lenin, Majo Károlyi, Marek Vician, Jakub Jašek, Lukáš Habánek, Maťo Kučmin a najmenší, najkrajší člen expedície ja + Edo pre šťastie. Február, marec, apríl, máj, jún vyzerá to, že naozaj pôjdeme.
Odchod bol naplánovaný na piatok 27.7 2012 najskôr smer Grand Paradiso, ktorého vrchol je už v Talianku- ako aklimatizačná túra a potom smer Mt. Blanc- Francúzko, Savojské Alpy. Ale keďže plány sú na to, aby sa menili, po zhliadnutí počasia na internete bol jednohlasne odhlasovaný priamo výstup na Mt. Blanc.
V GPS zadaný jednoznačný cieľ: Les Houches ( malá, milá dedinka, v ktorej začína naše veľké dobrodružstvo), Francúzsko. Po malých komplikáciách, bez ktorých by to určite nebolo ono, sme pozberali Bystričanov do 9- miestneho auta nasmerovaného do Ladiec pre Lukáša, do Trenčína pre Maja a hop šup derieme pneumatiky na diaľnici.
Po náročnej ceste, spaní/nespaní v aute parkujeme auto pri stanici lanovky v dedinke Les Houches, je 13:00, 28.7. 2012. Na vrchol vedie vyše 100 ciest. Pre každý výstup je nutná ľadovcová výzbroj. Prvovýstup uskutočnil na podnet prírodovedca Horace-Bénédicta de Saussure 8.8.1786 Jaques Balmat a Michel-Gabriel Paccard. A prvá žena, ktorá vystúpila na Mont Blanc, bola v roku 1808 Mária Paradisová. To bolo pre mňa znamenie !
My sme si vybrali klasickú výstupovú cestu, aj preto, že Majo ju už pred 8 rokmi absolvoval, takže aké také informácie sme mali od neho, zvyšok internet. Išli sme naťažko, čo znamená, že sme si všetko na spanie a jedlo niesli so sebou( stany , spacáky, variče, jedlo). Takže lanovkou Bellevue sme sa vyviezli do výšky 1.790 m.n.m., odtiaľ sme už peši vyrazili popri koľajniciach zubačky na Col de Mt. Lachat. Ešte som s tým ruksakom prešla len pár výškových metrov a už ho nemám rada. Počasie zatiaľ nič moc, každú chvíľu popŕcha, až prší. To bude zaujímavá noc!
Plán znel: prespíme na konečnej stanici zubačky Mt. Lachat a ráno postup na chatu Tete Rousse 3.167m.n.n. Plán nám opäť nevyšiel. Spať na Mt. Lachat sa nedalo , no dozvedáme sa ( vďaka za Maťovu francúzštinu), že hore za tunelom ( asi 300 výškových metrov!!! ďalších, po náročnej noci a pršaniu!!) Nid d´Aigle by sa malo dať prespať s nejakej „izbe“. Tak teda nahadzujeme ruksaky ( váhovo od cca 19-27 kg!) a pomaly plazivo pozdĺž koľajníc zubačky, ktorá hore na Nid d´Aigle momentálne pre opravy nepremáva, sa približujeme k tunelu. Prejdeme tunel a aha, búdka. Ktorá sa ale nedá otvoriť! Takí sme boli už unavení, že sme si chceli rozložiť stany priamo tam a bolo nám jedno na akom podklade. No našťastie sa Peťo len tak nevzdáva, a keď zbadal pekne poukladané kamene v diaľke nenechal sa odradiť našimi pokrikmi, že je to len skalná moréna a má halucinácie a bežal( doslova) sa k tomu pozrieť. Čuduj sa svete, bola to chata :D. Bola to chata s posteľami, matracmi, kde bolo teplo a sucho! Takto si človek uvedomí ako sa máme doma dobre.
Takže po rusko-anglicko-francúzskom rozhovore sa dozvedáme, že majú miesto aj pre nás, a tak môžem svoje ubolené, unavené telo zložiť na POSTEĽ. Si neviete predstaviť, tie vysmiate tváre. Takže sme sa prezliekli, dali sušiť veci, najedli sa a zaľahli. Nádhera. Zo spacáka som vyskočila iba kvôli západu slnka. Magické. V noci, ale aj ráno dosť pršalo, preto si dávame načas a v pohodičke sa vyspíme, naraňajkujeme, urobíme pár rozhovorov a záberov do videa pre Maťa a poberáme sa ešte za hmly na chatu Tete Rousse.
Nakoniec aj dobre, že tá hmla bola, lebo keby vidím kam ideme, asi plačem už tu. Cesta sa kľukatila a pomaly sa približujeme k „baraku“ Refuge des Rognes 2768 m.n.m, kamenná stavba s dvoma izbami, ktorá slúži na prespanie. My len oddýchneme, naobedujeme sa a pokračujeme ďalej. Už nechcem žiadny rezeň ani vidieť. Cesta začína strmo stúpať, začínajú sa ozývať svaly a kĺby na tele pod ťarchou ruksakov, no v porovnaní s tým ako som sa cítila na tomto mieste cestou späť sa to porovnať nedá. Konečne chata. Presúvame sa kúsok nad chatu a začíname stavať stany. Nádhera. Stanujem v najvyššej nadmorskej výške doteraz. Všade vôkol nás je krásna príroda, nemám slov. A najviac ma v tejto nadmorskej výške prekvapilo WC. Rozložili sme stany, uvarili polievky, čaje, zohriali konzervové zásoby. Treba využiť, že nám ešte chutí, a tiež treba odľahčovať ruksak. Keď vidím, akým strmým rebrom budeme pokračovať zajtra nie je mi moc do reči. Najedení, pofotení, prezlečení- spokojní sa ideme prejsť k najnebezpečnejšiemu miestu trasy Grand Couloir. V podstate je to akoby žľab, medzi dvoma kamennými rebrami, kde stááááále padajú kamene. Treba ho prechádzať po jednom a čo najrýchlejšie. Poviem vám, pohľad na rozhádzané ľudské veci v rokline pod nami, mne ani nikomu z nás nie je všetko jedno. Pár minút posedíme, pokocháme sa výhľadom a smerujeme späť. Západ slnka sa mi zdá ešte krajší ako včera. Spať ideme skoro, budeme mať náročný deň. Budíček na 6:00, pobaliť sa, zbaliť stany a vyrážame ku Grand Couloir-u. Sme tu takmer sami, a tak sa plne sústredíme na zvuky kameňov. Peťo išiel prvý, v pohode, keď bol Lenin asi v polovici začali sa sypať malé, potom väčšie kamene. Kričíme. Beží späť, schovať sa za rebro. Sila. Je to dosť adrenalín po takomto zážitku „bežať“ s 22,5kg ruksakom cez toto miesto. Ostatní sme prebehli už v pohode, akurát s roztrasenými kolenami. Teraz „ už len“ lezenie po skalách na chatu Gouter (3817 m.n.m). Tu nastáva moja prvá kríza. Fakt nevládzem. Bolia ma nohy, ruky z lezenia, chrbát z ruksaku, ťažšie sa mi dýcha, som nevyspatá. Ale najväčšiu krízu mali asi Lukáš s Kubom, zaostávali, každých pár metrov si dali čoko a čaj. Kričím na skupinku nado mnou ( Dušan, Marek, Maťo, Majo, Peťo) že ich už nemám rada a že s nimi už nikam nejdem. V tej chvíli som si povedala, že som pekne sprostá, keď toto podstupujem dobrovoľne. Stačil jeden nesprávny pohyb, jedno väčšie naklonenie sa a ruksak by nás, hociktorého prevážil do doliny.
So sebazaprením a použitím aj posledných zvyškov síl sa šplhám k chate. Posledných pár metrov sa mi zdalo, že sa vôbec nepribližuje. Keď som zdvihla hlavu po prelezení prekážky stále sa mi zdala rovnako vysoko. Pokriky ako makaj, davaj, to už dáš, naznačovali, že sa blížim k tým, čo už boli hore. Chata, ľadovec, úplne iný svet. Majo mi zobral ruksak na pár metrov, ktoré nás delili od chaty a „nocľahu“ na ľadovci. Uľavilo sa mi. Fakt je tu úplne iné svet, kochám sa. Nad chatou je už súvislý ľadovec. Nádhera. Krása. Úchvatné. Ani si nestihnem poriadne oddýchnuť a už rozkladáme stany . Stanovanie v približne 3800 m.n.m dá poriadne zabrať, no našťastie som bola v 1. stanovom družstve, ktoré bolo mimochodom skoro všade prvé ( musím vyzdvihnúť zohratosť nášho stanového družstva  Maťo, Marek a ja, druhé bolo Dušan, Lenin a Kubo a tretie Peťo, Majo a Lukáš.) Aj keď musím uznať, že náš záhrab nebol dokonalý, ale zatiaľ čo my sme postavili, uvarili, pospali, ostatné stanové družstvá iba postavili. Malý oddych pri búšení srdca, bolesti hlavy, zoslabujúcej chuti do jedla a ideme sa prejsť vyššie ( kvôli aklimatizácii). Pomohlo. Dnes západ slnka videl iba Maťo. Všetci ostatní išli spať, keďže budík bude o 5. Pôvodne sme chceli vstávať o 4, ale ráno mal ešte fúkať silný vietor, a tak sme to kúsok posunuli. Nedá sa mi moc spať. Bolí ma trochu hlava, vietor silno fúka, lomcuje nám stanom, a podľa toho ako sa mrví aj Marek a Maťo ( v dvojmiestnom stane, v ktorom sa pri troche skromnosti vyspia 3 ( túto chybu už asi neurobíme )) nespí dobre nikto z nás. Prebrať sa mi podarilo až na krik Peťa Levka: „ Vstávajte, veď sme zaspali“ Chápete to, my sme fakt zaspali. Nakoniec sa teda derieme zo stanov o 6 ráno, naokolo už dávno prázdne stany. Nevadí, nahrubo sa obliekame, nakrémujeme opaľovacím krémom , dávame sedáky, mačky, berieme do rúk cepíny a uväzujeme sa. Každý jeden pohyb je náročný. Aj raňajkovanie, keďže máme žalúdky ako na vode, hlavne Majo. Inak sa držíme v pohode. Okolo 7:20, 31.7.2012 vyrážame smer Dom de Gouter ( 4304 m.n.m) každých pár metrov prestávka. Napiť sa, čokoláda a ide sa ďalej. Z Dom de Gouter je nádherný výhľad na Mt. Blanc. Neverím, že tam dôjdeme. Počasie nádherné. Lepšie sme si ani nemohli želať. Stretávame veľa Čechov, Slovákov, Poliakov, ktorí zostupujú. Na vrchole je zima, ale prestáva fúkať, želajú nám veľa šťastia. To sa mi na horách páči- zbližujú ľudí.
Bivak Vallot 4362 m.n.m, oddych. Majovi je stále zle. Počasie nádherné. Zima, ale svieti slnko, nikde ani mráčik. Začína ma páliť tvár, asi som sa dobre nenatrela. Je mi to jedno. V dvoch lanových družstvách postupujeme k vrcholu. Lenin je veliteľ prvého lanového družstva a udáva tempo pre obe skupiny. Je pomalé, ale my sme mu za to neskutočne vďační. Prestávky sú čoraz častejšie. Je to naozaj zvláštne, keď urobíte 10 pomalých krokov a musíte si oddýchnuť. Približujeme sa k splneniu nášho sna. Pomaly, ale isto.
Posledných pár krokov, kričíme, objímame sa, podávame si ruky. Je to tu, 31.7.2012, 12:35 sme sa ocitli na streche západnej Európy 4. 810 m.n.m. Som šťastná. Sme šťastní. Chalani vytiahli vlajku SR, fotíme sa. Sme šťastní a hrdí. Fúka, je jasno, bezoblačno, sme sami na vrchole. Som bez slov. Polovica úspechu je za nami. Zdržali sme sa asi 20 minút a ustupujeme. Pomaly, ale ako povedal Majo : „ tá eufória ťa znesie dole“ Mal pravdu. Niekedy som sa pristihla pri tom, že som si neuvedomila kúsok cesty a pritom sme stále išli nižšie a nižšie. Sme unavení. Chce sa mi čúrať. Mám zimné nohavice, sedák a na seba naviazaných 3 chlapov. Ďalší 5 sú druhom lane a kopa ďalších všade naokolo. Naokolo sú tiež trhliny a nikde nič, za čo by sa dalo schovať. Čo vám poviem: keď musíš, tak musíš. Ďakujem chalani za vytvorenie paravanu a hlasné rozprávanie počas môjho aktu. Zostup k stanom prebehol už bez ďalších problémov. Po hlasovaní sa rozhodlo, že do kempu do Les Houches zostúpime na ďalší deň, sme unavení a je dosť hodín. ( približne 16:00). Všetci voláme domov, tešíme sa, jeme, čo nám žalúdok dovolí a užívame si výhľady všade naokolo. Počasie nám naozaj vyšlo, veď pred dvoma dňami sa tu čerti ženili( blesky, hromy, silný vietor). Spať ideme skoro, lebo nás čaká náročný zostup. Zaspávame s myšlienkou na sprchu a posteľ. Ráno sme sa pobavili a budem hovoriť hlavne za seba, mňa čakala najťažšia časť cesty. Zostup po skalách dole. Nemám rada zliezanie. Tak som sa bála, že ma už viac nikto neuvidí živú. V jednom úseku som sa dokonca pod nátlakom únavy a strachu rozplakala, že už ďalej nejdem. Emócie sa uvoľnili, a tak sme mohli zostupovať ďalej. Zvládla som to. Neverím tomu, ale sme pri chate Tete Rousse a vyzliekame vrstvy. Na všetkých je vidno únavu. Niekde pomaly, niekde rýchlejšie zostupuje, strácame ťažko vydretú nadmorskú výšku. Od tunela na Mt. Lachat za mňa fakt už kráča niekto iný. Chcem sprchu, strašne chcem sprchu. Oddych na Mt. Lachat a smer lanovka. Vyťahujeme lístky, nastupujeme do lanovky. Neverím, že sme to zvládli. My sme to naozaj zvládli všetci.
Hádajte, čo sme urobili ako prvé po príchode do kempu? Áno správne, dali sme sprchu, potom jedlo a chladené pivo. Už mi nič nechýba. Som šťastná, spokojná, pyšná, unavená.
Dva dni sme chodili, fotili, pozerali, užívali Francúzsko, je naozaj krásne, chcela by som sa sem ešte vrátiť. V sobotu ráno balíme stany a seba a šup domov. Teším sa.
Touto cestou sa chcem poďakovať Peťovi za zorganizovanie, zabezpečenie, uskutočnenie a účasť na akcii, ďalej Dušanovi, Marekovi, Kubovi, Lukášovi, Leninovi, Majovi a Maťovi, bez ktorých by to nebolo ono. A ešte pánovi, ktorý vymyslel štuple do uší.

Ďakujem za krásny darček k narodeninám ( torta a výstup na Mt. Blanc).