WILDFELD (2043 m.n.m.)

Stretnutie zamestnancov Saueru, členov klubu KST Manín Pov. Tepla, priaznivcov a priateľov turistiky na parkovisku v sobotné včasné ráno značí iba jedinú vec, a to je ďalšia nezabudnuteľná turistická akcia.

Tentokrát sa organizuje výlet k naším rakúskym susedom, do dedinky Eizenerz a odtiaľ, ako inak po červenej, smer Wildfeld a Stadelstein. Ráno v autobuse väčšina spala, nabíjala baterky na celodennú turistickú akciu. Prekvapením, nie len pre šoféra autobusu po dlhej ceste bolo, že cez dedinku Eisenerz viedli iba úzke cestičky a jeden „tunel“, ktorý nás mal doviesť až na začiatok turistickej trasy k Gasthausu Pichlerhof, no nanešťastie bol v júni roku 2012 v miernej rekonštrukcii a veľké zájazdové autobusy sa tam nemali ako dostať. Šofér autobusu sa pokúšal prejsť, no bolo to konštruované len do určitej výšky a šírky a tak musel jednu uličku cúvať. Všetci uznali jeho cirkusantský manéver, dokonca aj ľudia na ulici. A nech mi nikto nehovorí, že na veľkosti nezáleží 
Tak nás teda vypustil v centre dedinky a čakala náš šlapačka po asfalte. Zanedlho- cca o pol hoďku sa už kupovali prvé pivá na Pichlerhofe. Posledné civilizované cikanie v murovanom WC a môžeme vykročiť v ústrety krásam Álp. Na to, že bola polovica júna, bolo tam dole veľmi. Vyzliekli sme sa do krátkych tričiek a podaktorí aj do kraťasov. Trasa začínala pozvoľna, no ako sme sa vzďaľovali od Pichlerhofu, naberala na obrátkach. No vždy keď som sa pri oddychu otočila, bolo mi úplne jedno, že som zadýchaná a spotená. To všetko naokolo Vám to vynahradí. Po malých skupinkách sme sa trúsili k vrcholu. Sem tam sme sa počkali, pokvákali, poohovárali tých, čo sa flákali a vykročili ďalej. V takejto spoločnosti cesta, akákoľvek strmá vždy ubehne rýchlejšie, a tak sme o pár hodín vyjedali zásoby na vrchole Wildfel, kde nás prekvapilo pár fliačikov snehu. Chalani to samozrejme využili a nenechali si ujsť júnovú guľovačku. Vrcholovky s malým kovovým krížom na vrchole nemohli chýbať. Mali sme ešte dosť času do odchodu autobusu z miesta, kde nás vyložil a tak sme sa rozhodli neponáhľať na náprotivný vrchol Stadelstein, ktorý mal o niekoľko metrov viac ako Wildfeld.
Využili sme slnečné počasie na nachytanie bronzového opálenia a vyrazili sme ďalej. Stadelstein nebol na pohľad ďaleko, no cesta trvala nejako dlho. Možno to bolo aj tým, že sme sa v kraťasoch fotili v snehu, aby sme mohli doma frajeriť s fotkami  a kamoši mali čo lajkovať.....Na Stadelsteine sme sa dlho nezdržali, rozfúkalo sa. Kríž bol väčší ako na Wildfelde, tak sme dali aj jednu spoločnú, aby sme si o pár rokov spomenuli, kto všetko tam v ten deň bol s nami ...Nádherný výhľad, dobrá nálada, dobré rezne- čo viac si môže človek priať v slnečnú júnovú nedeľu??? Snáď už len vychladené pivo ... To sme si dopriali po prejdení asfaltu späť do dedinky, kde mali práve nejaký festival, takže sme si vypočuli rakúske ľudovky a ochutnali rôzne druhy piva v stánkoch s obsluhou v krojoch.
Štyria odvážlivci sa vybrali na feratovú cestu Grete Klinger Steig vedúca cez niekoľko vrcholov v Eisenerských Alpách, ktorá začína v neďalekej dedinke Trafaiach. Z rozhovoru s nimi to bola úchvatná zaistená hrebeňová cesta, ktorá potešila oko a preverila ich fyzickú kondíciu.
Cesta domov bola veselá, spoznali sme veľa odpočívadiel, pivo si vypýtalo svoju daň.
No aj napriek tomu opäť a znova neľutujem túto akciu s týmito ľudmi...ak mi už neveríte, pridajte sa na nejakú akciu a už sa Vás nezbavíme, tak ako sa nezbavili mňa.