Rumunsko (Fagaraš)

Ďalší zájazd v zahraničí cez cestovku, pre ktorý sme sa rozhodli, je pohorie Fagaraš v Rumunsku.
Fagaraš je najvyššie a najrozľahlejšie pohorie Rumunska, rozkladajúce sa na historickej hranici Sedmohradska a Valašska. V súčasnosti ide o hranice žúp Brašov a Sibiu na severe a žúp Argeș a Vâlcea na juhu. Hlavný hrebeň je vzdušnou čiarou dlhý približne 70 km a v dĺžke 60 km prakticky neklesne pod hranicu 2 000 metrov nad morom (výnimkou je sedlo Zârna vo východnej časti pohoria vo výške 1 923 metrov). Nachádza sa tu najvyšší rumunský vrchol Moldoveanu (2 544 m) a niekoľko ďalších vrcholov, ktoré sú najvyššie v Rumunsku.


Nástupovým miestom na hrebeň sa pre nás stala dedina Breaza, kde sme sa dostali po šestnástich hodinách strávených v autobuse. Hneď úvodný deň preveril našu kondíciu, kedy sme s dvadsiatimi kilogramami na chrbte, museli prekonať prevýšenie 1920 metrov. Trasa viedla po ČTZ neskôr po MTZ strmo hore, preto sme postupovali veľmi pomaly. Až záverečný úsek na lúku, kde sme založili stanový tábor, viedol serpentínovým chodníkom. Tábor sme založili pri polorozpadnutej horskej chate Urlea (smutný pozostatok po páde komunizmu v Rumunsku). Teraz chatu obývali počernejší domorodý obyvatelia.
Náročnosť prechodu potvrdzoval aj druhý deň, kedy sme sa do cieľa pri jazere Valea Rea dostali po deviatich hodinách s prevýšením 1 350 metrov. Pekné slnečné počasie nám umožňovalo si vychutnávať nádherné výhľady do hlbokých roklín.
Na tretí deň sme sa konečne dočkali a vystúpili na najvyšší vrchol Rumunska Moldoveanu (2 544 m), ktorý sa nachádza bokom od hlavného hrebeňa. Odtiaľ sme traverzovali niekoľko vrchol a cez vrch Podu Giurgiului a Tarata sme zišli ku chate Cabana Podragu. Tu bolo možné si zakúpiť miestnu stravu a nejaké to ľahké občerstvenie (pivo). Ceny porovnateľné ako na našich horských chatách, kde na rozdiel u nás náklad nenosia horský nosiči, ale tovar sa tu vynášal na osloch.
Opäť sme sa zobudili do teplého a slnečného dňa, po krátkej očiste a doplnení zásob na chate, sme pokračovali po hrebeni. Tentoraz bolo našim cieľom jazero Capra. Tu sme zažili jedinú, ale zato neskutočne silnú búrku, kedy nám vytopilo všetky stany. Preto nasledujúci deň nám prišiel vhod. To sme sa stretli s našim autobusom, kde sme aj trávili celý deň. Navštivili sme turistický komplex Balea okorenenou obhliadkou tzv. Ceauşescového tunelu.
Ráno sme opustili autobus a vyrazili do najkrajšej a technickej časti Fagarašu. Trasa viedla roklinou Strunga Doamnei a vrcholmi Negoiu, Serbota a Varful Scara k jazeru Avrig, tu sme si postavili už vysušené stany. Celá trasa bola spestrená náročnými reťazovými úsekmi, ktorú nám ešte sťažil silný vietor (tu sme pochopili, prečo sa Fagaraš nazýva veternými horami).
Predposledný deň stúpame na posledný vrchol prechodu Budislavul (2345 m) a odiať sme strmo klesali k chate Suru. Majiteľom chaty bol bývalý hráč Steaui Bukurešť a neskôr Dynama Kyjev, s ktorým sme si mali, čo povedať. Našim dorozumievacím jazykom bola ruština, ktorú sa Rumuni za komunizmu rovnako učili, ako my.
Posledný deň sme zišli do dediny Sebeşu de Sus, kde sme sa posilnili v miestnom pohostinstve, nasadli do autobusu a vyrazili na Slovensko.
Nakoniec musím podotknúť, že sme nemali žiadne negatívne skúsenosti s miestnymi obyvateľmi, skôr naopak, sú to milý a prívetivý ľudia, vždy ochotne pomôcť.