Nízke Tatry mimo hlavného hrebaňa

Bol to plán odvážny, ale zaujímavý či do prevýšenia alebo prírodných krás.Naplánovať túru s prevýšenim 1900 metrov na júl bolo fakt odvážne, ale nakoniec nám počasie veľmi prialo.Keďže pracujúci si moc vyberať nemôžu , 3dňové víkendy sú ideálne na väčšie akcie. Zrodil sa mi v zime meganápad, prejsť menej známe miesta Nízkych Tatier, ideálne bez davu ľudí.

Liptovský Ján ako východiskový bod na Poludnicu (1548 metrov) s nádhernými výhľadmi- odtiaľ na Krakovu hoľu( 1 752m) a zbehnúť dole do doliny kde sme plánovali prespať pod prístreškom a druhý deň vybehnúť naspäť na opačný hrebeň, kde nás čakalo nááádherné Ohnište (1538 m) a vojnu pamätajúce Slemä (1514 metrov). Len vybehnúť a zbehnúť v podstate prvý deň znamenalo prejdených 25km s prevýšením 1900m  krásne. 5členná odhodlaná skupina Lenin, Ja, môj Janíčko ( ten bol najmenej odhodlaný  ale dal to), Marek V. a Majo R. sme sa s vervou pustili s plne naloženými batohmi do stúpania na Poludnicu. Krásne slnečné počasie, žiadne 30tky našťastie, ani búrky, takže sme si mohli užiť výhľady na Tatry, Choč, Liptovskú maru. Na slniečku sme zadriemali, no pol pol hodine už aj kráčame ďalej, veď máme pred sebou ešte náročný deň. A veruže aj bol, viac ako som čakala. Z Poludnice na Krokovu hoľu to vyzeralo tak, že čo sme nastúpali na Poludnicu, to sme cez nádherné jaskyne, za ktoré by sa ani Dolomity nehanbili museli zase nastúpať. V sedle pod Krakovou hoľou sme nechali ťažké, naložené batohy ( najväčší mal Lenin) a vybehli hore na výhľad. Výhľady nádherné, vody, lesy, okrem výhľadu na Chopok, to je naozaj smutný, vyholený kus Nízkych Tatier. Naklesanie a predieranie sa bujným porastom na Sedlo Javorie, a nižšie k prístreškom v blízkosti Horárne pod Bystrou, kadiaľ vedia aj cyklochodník celou Jánskou dolinou. Polom pri klesaní na červenej značke nám dosť ubral na moráli, ale to sme ešte netušili, že 1. prístrešok na prespanie bude vyzerať, že sa o 5minút zrúti, že 2.hý prístrešok na prespanie vlastne bude krmelec, že k 3.tiemu prístrešku je to ešte viac ako hodina. Nebudem klamať, bol to náročný deň. Pri prameni, ktorý našťastie fičal, že si dali za 2 domácej na posilnenie, nabrali vody, osviežili sa a pokračovali teda ďalej, dúfajúc, že posledná foto prístrešku neklame a budeme mať kde skloniť hlavu na noc. Okolo horárne, okolo salaša do sedla to bolo naozaj cez hodinu, ale zapadajúce slnko a ten pokoj, lúčna vôňa, všetko bolo ako malo. Víťazoslávne OOO super, prístrešok stojí, sme zhodili ťažké ruksaky, uvarili večeru vo variči, a zrazu Lenin z toho obr batohu vyťahuje plechovkové pivá. Skoro som okoktavela, akože v takom prevýšení, KLOBÚK DOLE! Rozložili sme spanie a chvíľu sa rozprávali. Konečne po dlhom čase sa cítim naozaj turisticky unavená a zaspávam. Bojím sa síce medveďov, ale vlastne mi to bolo už jedno. V noci sa budím, musím zo spacáka na wc, ale tá nádherná hviezdna obloha, tisíce, ba milióny ich bolo.
Na druhý deň pobaliť všetko akoby sme tam nikdy neboli a šup ho na krásne nádherné 1,5 hodinové stúpanie na Ohnište. Janíčko sa vzdal, po Jánskej doline zbehol k autu a čakal nás smrtonosného prevýšeniachtivých turistov na parkovisku. „ Vybehli“ sme Ohnište, úplný lesný prales, raj na zemi a dokonca v Nízkych Tatrach? Bodaj by to tam tak zostalo čo najdlhšie. Skalné útesy, skalné okno, strach z medveďa, spievanie, hvizdanie, volanie „ Ahoj macík, ideme k tebe na návštevu“ a turisti na Ohništi sa len potmehútsky usmievali ,keď sme sa vynorili z lopúchov najväčších na svete. Asi nás počuli volať na maca. Z Ohnišťa príjemná hrebeňovka na Slemä, kde je spadnuté lietadlo od vojny aj s pamätníkom, tých čo tam zahynuli. Urobili sme si obednú prestávku. Po ceste dole do Stanišovského sedla je aj pozorovací bunker. V Stanišovskom sedle rozhodovanie, či dáme Stanišovskú dolinu k jaskyni a asfalt, alebo pôjdeme ďalej po červenej na Smrekovicu a tá nás privedie rovno k autu na parkovisko. Keďže chalani zhodnotili, že čo som si vymyslela, mám si aj prejsť a nič mi neodpustia, pekne krásne ešte hore do konca na Smrekovicu aj s medvedím megahovnom. Stúpanie výživné, ale to klesanie. Pane na neby, to bol padák, aj polom tam bol, moje kolená boli úplne smutné, ale všetko sme zvládli. Pri aute hodili vaňu v potoku, dali po pive na oslavu zvládnutia tehto nápadu a šupky do kolóny k Ružomberku, potom k Strečnu a my ešte ďalej až do BA. Veľmi náročný, ale za to ozaj krásny, málo dotknutý kus Nízkych Tatier.
Dúfam, že tú diaľnicu dokončia čím skôr, aby sme mohli jednoduchšie objavovať málo objavené časti nášho KRÁSNEHO Slovenska.