Dukla- Devín

„Čo takto prejsť naprieč Slovenskom z Dukly na Devín po červenej turistickej značke? Veď načo trocháriť, keď na to máme“. Tieto pred dvomi rokmi nevinne vyslovené vety sa tohto roku stali skutočnosťou.

Z pôvodne plánovaného prechodu hrebeňom Nízkych Tatier sme sa rozhodli pre toto šialenstvo.
Po dvoch rokoch plánovania, príprav a hlavne snívania sa to končene podarilo. Najväčší problém bol načasovať dovolenku pre štyroch zamestnaných ľudí.

Na východ Slovenska, kraj pre nás turisticky neznámy, odchádzame v zostave:
- ja (Dušan) – kronikár – zachytávam všetko podstatné čo sa udialo na trase,
- predseda (Pavol) – predseda klubu – ten, čo to všetko spískal,
- Peťo (Peter) – navigátor – obsluha GPS,
- Lenin (Pavol) – najväčší dríč v kolektíve,
- neskôr sa na dva dni pridávajú Julo a ďalší Dušan.

Trasu sme si naplánovali prejsť za menej ako dvadsať päť dní.
Prvý päťdňový úsek medzi Duklou a Košicami bol pre nás asi najťažší. Naše zhýčkané telá zvyknuté na pohodlie si museli zvykať na nové podmienky. Asi najťažšie bolo vysporiadať sa s váhou našich ruksakov. Každé ráno bolo pre nás utrpením, keď sme si ich vykladali na ubolené plecia. Lepenie náplastí len mierne tlmilo bolesť. Neskôr sa pridali ovada a množstvo komárov, ktoré nám znepríjemňovali život (úľavu prinášal len repelent). Nepríjemný hmyz, zlé značenie a neprechodené chodníky nás sprevádzali až po Kysak. Výhodou tohto úseku (za iných podmienok nevýhoda) bolo časté schádzanie do dedín a miest, kde sa dali doplniť zásoby potravín a slušne sa vyspať (Kurimka – na obecnom úrade, Bardejov – na internáte, chata Čergov – bohužiaľ keď sme tam boli my, bola zatvorená, Kysak – škola v prírode, Košice – hotel Lokomotíva Košice). Strašiakom po preštudovaní máp mal byť pre nás druhý štvordňový úsek z Košíc po Telgárt. Len dve otvorené chaty boli zdrojom našej obživy (z toho chata Lajoška sa nachádza len pár kilometrov od Košíc). Naše obavy sa našťastie naplnili až v posledný deň, kedy sme fungovali všetci štyria na jednej „Fit“ tyčinke a pol litri vody. Veľkú fantáziu sme mali aj pri hľadaní miesta na spanie (šiestu noc trávime v polorozpadnutom posede na Trohanke, siedmu noc v stane na Úhornianskom sedle, ôsmu noc v šope na drevo pri chate na Gapli). Odmenou pre nás bola bohatá večera v Telgárte a slušné ubytovanie v penzióne, ktoré využívame na sprchu a opratie si oblečenia. V Telgárte sme mali aj milú návštevu v podobe mojej manželky (tiež členka nášho klubu) a jednej našej spoločnej kamarátky.

Konečne Nízke Tatry – tri dni strávené v druhom najväčšom pohorí na Slovensku otestovali našu pripravenosť a odolnosť. Po vystúpaní na hlavný hrebeň (Kráľová hoľa) sme museli vytiahnuť naše najteplejšie oblečenie, teploty sa pohybovali len tesne nad nulou. Hmla a prudký vietor nám nedovoľujú kochať sa výhľadmi, na ktoré sme sa veľmi tešili. Skutočné galeje ale začali tesne za Andrejcovou útulňou. Obtiažne predieranie sa hustou kosodrevinou bolo neskôr doplnené polomom z nedávnej veternej kalamity. Rázom sa náš pochod zmenil na vojenský výcvikový tábor. Samé prekračovanie, podliezanie a obchádzanie nám dalo riadne zabrať. Po Čertovicu to bolo hotové peklo. Po noci strávenej v krmelci sme si to všetko vynahradili na druhom úseku hrebeňa. Teplé a slnečné počasie, nádherné výhľady, konečne množstvo turistov – už sme si mysleli, že zatiaľ čo sme boli na východe, zakázali na Slovensku turistiku. Tento úsek bola pastva pre naše oči.

Úsek Donovaly – Trenčianske Teplice (päťdňový) bol úsekom stretávok. Hneď za sedlom Malý Šturec stretávame osamotenú turistku, od ktorej sa dozvedáme, že ona tiež ide túto trasu, len opačným smerom. Krátku prestávku využívame na výmenu informácií. Hneď nato stretávame pána, čo túto trasu chodí už viac rokov po častiach. Na Skalke nás prišli navštíviť a morálne podporiť dvaja členovia nášho klubu, ktorí s nami strávili dva dni na cestách. Pochod ukončili na Vyšehrade. A nakoniec pred Fačkovským sedlom stretávame turistku z Bratislavy, ktorá išla úsek Fačkov – Donovaly. Tento úsek nám bol srdcu najmilší, lebo sme sa nachádzali v okolí nášho rodiska.

Na záverečnú časť pochodu (Trenčianske Teplice – Bratislava – Devín) sme si vyčlenili šesť dní. O tomto úseku sme stále hovorili, že to už ide len dolu kopcom, ale kto pozná Biele a Malé Karpaty, tak vie, že opak je pravdou. Veď turisti poznajú také horské bonusy ako je Veľká Javorina, Záruby, Veľká Vápenná, ale aj okolie Bratislavy dá telu dobre zabrať. Hlavne keď už je dvadsiaty tretí deň na nohách a má v nohách 800 kilometrov. Čo dodať na záver – bola to dovolenka, na ktorú sa nezabúda. Na našej púti sme toho veľa zažili. Oboznámili sme sa s históriou, ale aj súčasnosťou Slovenska, ale nie len Slovenska - trasa viedla cca 25 km po Českej republike. Videli sme biedu, ale aj neskutočné bohatstvo a niekedy to bolo hneď vedľa seba. Veľkú ochotu ľudí, ale aj (našťastie v našom prípade len raz) neochotu. Na trase sa človek naučí improvizovať, keď nie je čo jesť a piť, zistí akú má fantáziu, keď hľadá, kde by prespal. Preto doporučujeme – každý kto nad touto trasou uvažuje, nech sa vyberie čo najskôr. My sme to zvládli za 23 dní a prešli sme 805 kilometrov.

Sponzorsky na akciu prispeli:

Vereda sport - Martin Fapšo www.progress-sk.sk
HMK s.r.o., Pavol Hromada
Obvodný úrad Pov. Bystrica, PhDr. PaedDr. Karol Janas PhD
Ing. Jozef Smatana
JUDr. Mária Krasňanová, Exekútorský úrad
Július "Ďuso" Martišík
Manželky, rodinný príslušníci a veľa našich známych