Zasnežené Babie leto

V polovičke októbra roku pána 2009 si z nás Perinbaba vystrelila a prekvapila nás celkom slušnou nádielkou snehových vločiek zo svojej večnej periny.

Niektorí členovia (i nečlenovia) KST Manín to psychicky nezvládli a predčasne vytiahli z pivničných a garážových zákutí tenké dlhé latky (zvané tiež bežky). I dali sa tým typicky jesenným počasím, pod vidinou príjemne stráveného dňa zlákať na preskúmanie terénu v Javorníkoch, kraji vzdialenom od Považskej Teplej čo by kameňom dohodil.
A hoci som sa na tomto podujatí so skromným počtom zúčastnených osôb ocitla náhodou (náhoda = dobrovolnenasilu), pripísala som si na svoje konto prvenstvá v dvoch disciplínach:
1. tenkrátpoprvé - ľubovolný postoj na bežkách;
2. tenkrátpoprvé - voľný pád na bežkách (ktorý by som bez hanby mohla nazvať aj „zapichnutý riťberger“ ).

Napriek mojej počiatočnej nechuti a protestom (veď bola zima a hmla, preboha!), mi náladu zlepšovali pády môjho skúsenejšieho tímového kolegu, a tiež skutočne prekrásne snehom zasypané prírodné scenérie. V ich chladnej bielej nádhere sa kontrastne vynímalo zelené a farebné jesenné lístie. Jednoducho hotové „babie leto“. Po pár kilometroch v tom bielom pekle, sme túto krížovú cestu zakončili v miestnej vychytenej reštaurácii Melocík. Tam som pri výdatnom občerstvení (varené vínko) v duchu skonštatovala, že hoci bežkovanie nezaradím medzi svoje obľúbené aktivity, nepochybne to bol pre mňa zážitok. A naň celkom určite nezabudnem (aspoň do chvíle, kým sa mojím najlepším priateľom ne/stane ujo Alzheimer).

A tak sa vďaka tomuto kolektívu nadšencov, zapíše sobota 17. októbra 2009 do imaginárnej klubovej knihy rekordov, ako doposiaľ najskorší dátum bežkárskej ekšn v tejto zemepisnej dĺžke i šírke ;-)

PS: ...a možno si to šialenstvo ešte niekedy zopakujem, ktohovie... ;-)