Výstup na Suchý

Ako každoročne si turisti niekam vyrazia na druhý sviatok vianočný. Tak aj tento rok, veď načo meniť tradíciu...

Skupina prírodu milujúcich ľudí, väčšina z nich členovia KST Považská Teplá, pričom aj pár nadšencov z okolia (medzi nimi aj ja), sa práve na Štefana tohto roku rozhodli podniknúť turistickú trasu vedúcu z Vrútok, na Suchý vrch (1.468 m n. m.) a do Strečna. Trasa viedla už zo spomínanej dediny, cez Turčianske Kľačany. Bolo celkom fajn počasie - v doline okolo nuly – a tak sa dobre kráčalo po mäkkom teréne, na ktorom bola zamrznutá kôrka. Prvá zastávka bola v Chate na Kľačianskej Magure, kde sme sa dostali po zdolaní niekoľkých strmých úsekov, ale neunúvali sme sa, pretože z chaty sme boli odmenení krásnym výhľadom na mesto Martin a okolie. Na chate sme si dali občerstvenie a hoci usedení v teple, nechtiac sa nám znovu ísť do tej zimy, pokračovali sme v ceste.

Vyššie už mrzlo, udržal sa ešte napadnutý sneh z pred pár dní, ktorý sa celkom neroztopil a bol z neho aj ľad. Keď sme dorazili na rázcestie pod Suchým, nie každému sa vo vetre chcelo ísť do tej hmly, ktorá ho zakrývala. To nevadí. Podarilo sa mi presvedčiť ostatných členov výpravy, aby sme vrch len tak neobišli a tak sme sa vybrali do toho strmého kopca spolu s nie veľmi priaznivým počasím. Na vrchole však nečakane nefučalo a tak sme sa tam zdržali a privítali (nebolo to však chlebom a soľou) skupinu jaskyniarov, ktorá nám časť cesty spríjemňovala svojimi humornými poznámkami.

A hor sa dolu! Táto časť bola už o trocha horšia. Zľadovatené úseky chodníka, úzke a ťažšie priechodné niektoré časti nám to veru moc neuľahčovali, ale zvládli sme to, aj keď sme sa teda neobišli bez menších pádov. Potom už len nasledovala zastávka na Chate pod Suchým, kde už bolo viac ľudí. KST Lipovec tu každoročne organizuje hviezdicový výstup na chatu a veľa turistov sem prišlo z druhej strany, zo Strečna. Chatu sme opustili okolo jednej poobede, aby sme stihli vlak. Konečne dorážame do Strečna - jasné - vlak, na ktorý sme chceli ísť, akurát cez vianoce nechodí, nevadí, stále nám nezmizol úsmev na tvári a hodinu sme počkali na ďalší možný spoj do Žiliny. Tam sme sa dostali trocha neskôr, ako sme plánovali a čakanie sme si zopakovali.
Bol to krásny deň a ďakujem všetkým, ktorí sa o to zaslúžili, pretože aj keď je hlavné prísť do určitého cieľa, spoločnosť úžasných ľudí, s ktorými je vždy na čom sa smiať, je na nezaplatenie.. :-)