Pochod Dlouhého, Širokého a Bystrozrakého

Bolo to 19. 2. 2011, keď mi ráno zvonil budík. Mal som pocit, že je ešte večer, no čas na hodinách 4:00 hovoril za všetko.

Hŕstka nadšencov - v počte 15 kusov - sme sa stretli pri pošte v Považskej Bystrici, nasadli do štyroch áut a vydali sa do Bučovíc. Nezašli sme ďaleko, už po pár sto metroch nás zastavila policajná hliadka a nakoľko to bola sobota čakali, že natrafia na podnapitého vodiča. Nestalo sa! My predsa nie sme alkoholici, my sme turisti! Zvyšok cesty prebehol pokojne...

Už okolo 7:30 sme dorazili do Bučovíc a na štarte sa dohadovali, na akú dlhú trasu sa vydáme. Väčšina sa rozhodla pre kratšiu - 30 km trasu, ale našlo sa sedem statočných vrátane mňa, čo si povedalo: „Nevstával som tak zavčasu pre nejakú tridsiatku!!“ a dali sme sa na 50 km túru. Štartovali sme o 8:00.Vtedy sme ešte ani len netušili, čo nás najbližších pár hodín čaká...

Počas celého dňa bolo zamračené počasie a slnko si len sem-tam prerazilo úzku škáru cez mraky, aby nám dodalo trocha sily, povzbudenia a energie. Aj napriek chmúrnemu počasiu panovala počas celej túry veselá nálada, ktorá sa k večeru schyľovala skôr do šialenstva.

Prvá kontrola nás čakala hneď v najbližšej dedine na zastávke v obci Kloboučky. Po krátkych dva a pol hodinách sme už sedeli na prvom pivečku :o).. Ani sme si neuvedomili, že tých pár kilometrov sme išli stále po asfaltke. Nasledovala druhá, tretia a štvrtá kontrola. Pri piatej kontrole o 13:00 sme sa v Bukovanoch konečne dočkali nejakej „hospody“. Mali tam zriadenú celú stenu právd, výrokov, múdrostí a životných skúseností. Za všetky vám zacitujem aspoň niektoré: „Chlast – Slast; Príroda je vše, co roste kolem hospody; Žena je první tvor po človeku; Život je krásný, i když stojí za hovno; Mlčení buď prospěje, nebo neuškodí“ a mnohé ďalšie. Dali sme si po jednom z tamojšieho súkromného pivovaru s názvom Svijany. Ešte niečo pod zub a už sme sa aj poberali k ďalšej kontrole. Netušili sme, ako bude ďaleko...

Čakali nás ďalšie tri hodiny asfaltovej turistiky, potom pár sto metrov hlinený povrch a potom, kde sa vzal - tu sa vzal, opäť asfalt. Zoznámili sme sa s rôznymi druhmi asfaltu. Jeden bol rozbitý, iný čerstvo položený, ďalší sa miešal s hlinou, štrkom alebo lístím. Neustále som premýšľal nad tým, či si už mám vytiahnuť tie botasky z batohu, alebo nie. Všetci ma však ubezpečovali, že čochvíľa príde les a na poľných cestách bude blato. Nestalo sa! (Možno si to len sami zbožne priali.)

Okolo piatej sme už boli na 6. kontrole „U kříže“, kde nás vítali s otvorenou náručou a ešte niečím pod čapicou. Keď sme prišli bližšie, zacítili sme vôňu vareného vína a hneď sme vedeli, ktorá bije. Po odchode z tejto kontroly nasledoval už iba vytúžený cieľ. Prešla ma trpezlivosť a na zvyšných osem kilometrov do cieľa som sa prezul do suchučkých botasiek. Ešte nikdy predtým som necítil takú úľavu. Nezostávalo nič iné, iba sa s úsmevom na tvári vydať na posledné kilometre, ako inak, po asfalte. Okolo pol šiestej sme ešte zastavili pri jazere, ktoré bolo súčasťou detského tábora Jitřenka. Pár z nás spočítalo nové otlaky, minuli aj posledný leukoplast a mohli sme sa rozbehnúť do cieľa.

O pol ôsmej sme už vysmiati sedeli v cieli a pochutnávali si na výbornom čiernom pive spojenom s vynikajúcim gulášom... (keďže sme prišli poslední, bol som veľmi rád, že nám zostal). Dostali sme diplom a nejaké tričko s čapicou za odvahu. V aute cestou domov sa nám sedelo dobre. Po príchode do Považskej Bystrice sme vystúpili z auta a všetkým sa naraz podlomili kolená... Bola to pekná turistika, iba ten asfalt...